.png)
Pri slovnom spojení školský lyžiarsky zájazd sa mnohým z nás zaiste vybavia spomienky na detské zimné radovánky, ktoré so sebou popri veľkej fyzickej záťaži na svahu prinášajú aj za priehrštie krásnych a nezabudnuteľných chvíľ plných smiechu a zocelených priateľstiev. A práve žiaci 7., 8. a 9. ročníka základnej školy v Modrom Kameni sa v týždni od 15. do 19. januára takéhoto lyžiarskeho výcviku pod dohľadom pani riaditeľky RNDr. Angeliky Adamovej a odborným vedením pani učiteľky Mgr. Ľubici Pavčovej tento rok zúčastnili. O tom, ako som sa im v tomto snehobielom dobrodružstve darilo, Vám rozpovieme v nasledujúcich riadkoch.
Prvotná výzva našich odhodlaných lyžiarov započala ešte predtým, než mali vôbec šancu vstúpiť na lyžiarsky svah v prestížnom stredisku Látky, kde sa bude podstatná časť nášho rozprávania odohrávať. Pri pohľade na prázdne kufre sa v našich hlavách miesili milióny otázok typu: „Mám si zobrať modré alebo červené rukavice?“; „Koľko svetrov je "príliš veľa" alebo bude ten extra pár ponožiek naozaj potrebný?“ (Len tak mimochodom, tých ponožiek nie je nikdy dosť, verte nám.)
V pondelok ráno, krátko pred odjazdom, panoval v našich šatniach šum, ktorý bol zmesou vzrušenia a tajných očakávaní. Všetky zoznamy boli prechádzané azda stokrát, aby si nikto nezabudol lyžiarske okuliare či teplé čiapky. Naplnené batohy boli postupne naložené do áut, ktoré našich žiakov dopravili do lyžiarskeho strediska. Na zadných sedadlách zas prebiehali neustále rozhovory o tom, čo od týždňovej cesty očakávať. Cesta do lyžiarskeho strediska trvala vyše hodinu, no v našich spomienkach prebehla nečakane rýchlo.
Po vystúpení z áut sa pred našimi očami začali objavovať zasnežené vrcholky hôr. Bol to moment uvedomenia, „Tak sme teda tu a ideme sa naučiť lyžovať!“ Lyžiarsky svah sa ešte v deň príchodu stal naším druhým domovom. Sneh pod našimi nohami veselo šušťal a slniečko zalialo okolité vrcholce svahov. Na týchto idylických miestach sme dennodenne strávili niekoľko hodín nášho života. Naša skupina bola plná začiatočníkov, ale aj niekoľkých skúsenejších lyžiarov. Táto skutočnosť však celú našu výpravu iba zocelila, keďže vytvárala zmes úprimného smiechu, povzbudzujúcich pokrikov či občasných výkrikov prekvapenia nad vlastnou šikovnosťou. Každý nemotornejší pád bol prijatý s humorom a každé zdolanie zložitejšieho zjazdu či výzvy sa stalo dôvodom pre oslavné gesto. Vzduchom sa niesla vzájomná podpora a súdržnosť.
Veď každý pád bol iba ďalšou príležitosťou na sebazdokonaľovanie sa. Skúsenejší žiaci pomáhali tým menej zdatným a dospelácky dozor svedomito dohliadal na výcvik a bezpečnosť vrátane zdravotníka Mgr. Jozefa Barjaka. Boli sme ako jedna veľká rodina, kde mal každý svoje miesto a srdiečko otvorené jeden druhému. Každý pobyt na svahu utiekol ako voda, po ktorom sme sa s úsmevom na perách a zamrznutými nosmi presúvali do našich ubytovní, v ktorých sa odohrávala druhá časť nášho zimného dobrodružstva.
Naše izby sa každé ráno či večer premieňali na miesto plné rozmanitých rozpráv a zábavy. O bohatý sprievodný program mimo svahu sa staral najmä náš skvelý pedagogický dozor vrátane zdravotníka. Nechýbali rôzne kvízy o zimných športoch, hlavne lyžovaní, kvíz 1. pomoci, kvíz o remeslách s názornými ukážkami. Naši žiaci nezaháľali a tiež vymysleli zaujímavé otázky, vďaka čomu sa tento zájazd stal skutočne výnimočným. Naše izby pri raňajšom stávaní či podvečerných návratoch ožívali smiechom, hudbou a nekonečnými príbehmi o dobrodružstvách toho, či oného dňa.
Počas jedného z večerov sme si od aktívneho lyžovania oddýchli tým, než sme v televíznom prenose s napätím sledovali počínanie našej zlatej lyžiarskej stálice Petry Vlhovej. K dispozícii sme mali taktiež biliardový stôl, pri ktorom sa za tento týždeň odohralo niekoľko napínavých športových stretnutí. Na celom lyžiarskom dobrodružstve bolo možné nájsť iba jednu chybu a to, že jedného dňa muselo skončiť.
Do piatkového rána sa nám nestávalo najlepšie, v našich srdiečkach sa totiž miešali pocity radosti ale taktiež smútku za krásnymi spomienkami. Ako to už však v živote chodí, všetko jedného dňa skončí. Jedno konštatovanie je však zaiste pravdivé. Každý moment na svahu, každá večerná hra a či veselá historka prispela k vytvoreniu mozaiky nezabudnuteľných spomienok, ktoré budú trvať po celý život. Náš zájazd však nebol výnimočný iba kvôli bielym svahom či jasným nociam s tisíckami hviezd na oblohe, ale najmä kvôli ľuďom, ktorí ho spoločne tvorili. Bol to čas, kedy sa akékoľvek útrapy či neistoty strácali v snehových vločkách. A práve pri takýchto momentoch sa náš život môže aspoň na okamih premeniť na vianočnú rozprávku...
Mgr. Róbert Pohanka